Prečo som sa rozhodla (v mojom veku) začať písať blog?

Na túto otázku som si sama musela dlho hľadať odpoveď. Prečo mám potrebu  meniť  niečo na svojom (pohodovom) živote? Prečo mám potrebu vyjsť zo svojej bubliny a odkryť tie miesta, ktoré pred cudzím zrakom a sluchom boli doteraz ukryté? Prečo sa chcem odhaliť a riskovať, že budem pre niekoho smiešna až trápna?

Tieto všetky otázky mi vírili v hlave, keď som si zakladala tento blog. Ja, nepoľúbená sociálnymi sieťami, na facebookovom účte jediný priateľ, a to moja mladšia dcéra. O existencii Instagramu a Twitteru  som sa dozvedela len vďaka ikonkám, ktoré som objavila na konci stránky textu, ktorý ma zaujal na internete.

Na sociálne siete (druhých) som sa dostala často krát kvôli peknej fotke a z toho som vytušila, že bez fotografii je človek vo virtuálnom priestore neviditeľný. Ja však vôbec nefotím, na fotkách ustupujem stranou a predstava, že na fotke mám byť ja sama, mi naháňa hrôzu.

To, že niektoré fotky sú retušované, som tušila, avšak ako sa to prakticky realizuje, tomu doteraz poriadne nerozumiem.
Fotografovanie a fotografie sú moja silná stránka :-).

Keď som si to všetko takto zosumírovala, tak mi z toho vyšlo, že budem ten najlepší blogger na svete!
Proste žiadne základy marketingovej propagácie, žiadne povedomie o fungovaní sociálnych sietí, technické schopnosti nepatrné.
To bude teda gól, ak vôbec niekto bude čítať moje blogy!

Tak prečo to robím? V 55. rokoch by som naozaj mala mať už rozum…

Ale ten istý rozum mi nakazuje, aby som sa podelila o svoje skúsenosti a nenechávala si ich pre seba. Mnohých ľudí trápia rovnaké alebo podobné zdravotné problémy, ktoré trápili i mňa.

Mám za sebou život s niekoľkými (i autoimunitnými) chorobami, ktoré som získala tým, že som svoje telo zaťažovala viac než bolo schopné uniesť.
Tieto choroby sa na mňa nabaľovali postupom času a ja som len útrpne zvyšovala množstvá liekov, ktoré akurát maskovali symptómy, ale neriešili môj problém. Ak Vás zaujíma môj príbeh, môžete si prečítať niečo o mne.

Asi pred pätnástimi rokmi som si začala uvedomovať, že svojim pasívnym prístupom k svojim „diagnózam“ si vypestujem úplnú závislosť na liekoch.
To skutočne nebola ružová perspektíva.

Chcela som sa dostať z toho vleku a začala som sa „preprogramovávať“.
Najprv hlava musela pochopiť, že to, čo som dovtedy považovala za zdravý životný štýl, žiadny zdravý životný štýl nebol.

To, že nefajčím a nepijem tvrdý alkohol, neznamená, že žijem zdravo. Je to len nutná, ale nie postačujúca podmienka.

Aby sa začalo telo liečiť  a zbavilo sa zdravotných problémov, musí sa začať úplne z gruntu!

A tak teraz je to už neodvolateľné – začínam písať blog o svojej ceste ku zdraviu, vitalite a harmónii.

Prvý krok som urobila a teraz vykročím…